Legenda o založení Ríma - II. časť

V chráme bohyne Vesty bolo ticho a len jemné praskanie dreva v posvätnom ohni rušilo ťaživú atmosféru ponurého svätostánku. Vzduch voňal výparmi vonného oleja, ktoré vychádzali z kahanov rozmiestnených na stenách chrámu.

Okolo kamenného oltára, na ktorom oheň horel, sa zvŕtala jedna z kňažiek. Prikladala na oheň tenké triesky a vymieňala vodu kvetinám v hlinených vázach. Zrazu v chráme zafičal vietor a svetlo kahanov sa blikotavo rozkolísalo. Vestálka sa otočila a znepokojene sa opýtala: „ Kto je to?.. . Je tu niekto? Vystúp, ak si statočný človek. “
Spoza mramorového stĺpu vykročil statný mládenec v lesklej zbroji. Kňažka si ho premeriavala, lebo sa jej na ňom niečo nepozdávalo. Videla ho totiž zreteľnejšie než všetky ostatné predmety v chráme: „ Čo si zač, mládenec? Vieš, že do svätyne bohyne Vesty majú muži prísny zákaz vstupovať. Ak ťa tu uvidí hlavná kňažka, trestu neujdeš. Mal by si čo najskôr odísť, aby sa bohovia nenahnevali... “
„ S tým si nerob starosti, “ zažmurkal očami mládenec. „ Hlavná kňažka sa nič nedozvie, ak ma jej ty nezradíš. A čo sa týka bohov, žiadny z nich si netrúfne na mňa hoci len krivo pozrieť. Okrem najvyššieho boha Jova, samozrejme... Volám sa Mars. Zostúpil som k tebe priamo z nebies. “
„ Híí, boh vojny, “ zhíkla vestálka. „ Čo odo mňa chceš? Snáď len nejdeš zvestovať nejakú vojnu. “
„ To nie, “ kývol rukou Mars a sadol si na nízky kamenný stolec, čo stál vedľa oltára. „ Včera som hnal moje ohnivé kone ponad Lavinium a videl som ťa kráčať sem do chrámu. Závidím bohyni rodinného krbu a ohňa Veste také krásne kňažky. Ako sa voláš? “
Dievčina sa zapýrila: „ Som Rhea Silvia. Dcéra kráľa Numitora. “
„ Numitor... Numitor, “ listoval v pamäti Mars. „ Nie je to jeden zo synov kráľa Prokanta z Alby Longy?.. . Áno, áno, už si spomínam. Prokas nastúpil na trón ako dvanásty nástupca po Aeneovom synovi Askaniovi, ktorý založil mesto Alba Longa... Prečo nie si tam, ale tu v Laviniu? “
„ Našu rodinu postihlo nešťastie, “ žalovala sa Rhea Silvia. „ Keď kráľ Prokas zomrel, podľa práva nastúpil na trón môj otec, lenže jeho brat Amulius mu trón násilím odobral. Vyhnal ho z Alby Longy, mojich bratov dal pozabíjať a mňa poslal sem slúžiť bohyni Veste. “
„ Veľmi chytré, “ zhodnotil Mars. „ Zbavil sa nádejných potomkov, ktorí by mohli vzniesť nároky na trón a z teba nechal urobiť vestálku, lebo vie, že kvôli tomu naveky musíš zostať pannou. Žiadni potomkovia, žiadne problémy. Dobre to má vymyslené. “
„ Nesluší sa, aby si takto predo mnou hovoril, “ červenala sa Rhea Silvia. „ Mal by si si dávať pozor na jazyk, čo aj keď si boh. Možno si na takéto reči zvyknutý medzi drsnými vojakmi, ale ja som nevinné dievča. Navyše si v chráme. “
„ Prepáč, “ ospravedlňoval sa boh vojny. „ To mi len tak ušlo... Nejde mi len do hlavy... Si taká krásna a ešte nikdy si nepoznala muža... Teda, vlastne, to som iba tak...ale sľubujem ti, že ti pomôžem. Od tejto chvíle si pod mojou ochranou... Teraz však musím odísť, mám veľa práce. Ligúrovia vytiahli na vojnovú výpravu, takže sa musím ponáhľať... Zajtra prídem znova a v pokoji sa o všetkom pozhovárame. “
Znova zafičal vietor a keď sa úzke plamene kahancov ustálili, Rhea Silvia si nebola istá, či sa jej to všetko iba neprisnilo.

**********************************

„ Znova si priniesol prvotriedny tovar, Taskanius, “ chválil kráľ Amulius nízkeho chlapíka s plešinou, ktorý stál pred ním. „ Tepané taniere...a tá keramika z juhu... Dobre sa mi s tebou obchoduje. Mal by si mi konečne urobiť lepšiu cenu, keď toľko od teba nakupujem. “
„ Ó, veľmi rád, najjasnejší kráľ, “ uklonil sa obchodník. „ Musím ťa však sklamať. Tento vzácny tovar je hoden práve toľko, čo za neho pýtam. Je mi ľúto, ale lacnejšie ho dať nemôžem. Prerobil by som. V Laviniu mi chceli zaplatiť bez okolkov, ale odmietol som svoj tovar predať s tým, že je určený výlučne pre teba. Určite chápeš... “
„ Ale jasné, že chápem, “ prerušil ho Amulius. „ Túto pesničku poznám naspamäť... Dobre, dajte koľko požaduje... Takže si bol aj v Laviniu. A čo je tam nového? Ako sa má Rhea Silvia? “
Taskanius ťažko zakrýval svoje rozpaky: „ Kto je to Rhea Silvia? Také meno som ešte... “
„ Len sa nerob, Taskanius, “ pokojne povedal kráľ, vybral si jeden z podnosov, čo práve kúpil a znalecky si prezeral prácu kovotepca. „ Si príliš veľký lišiak na to, aby ti unikla taká vec. Navyše keď o nej každý hovorí... “
„ Ehm...ehm...nuž niečo sa pošuškáva, “ nervózne pokašľával kupec, lebo nepredpokladal, že ho Amulius pristihne pri klamstve. „ Rhea Silvia už nie je medzi vestálkami. Narodili sa jej dvaja synovia. Dvojčatá. “
„ Čože? “ vybuchol Amulius, no vzápätí sa ovládol. Zbytočným krikom nechcel vzbudzovať pozornosť: „ Hm, čo nepovieš. Takže Rhea Silvia odoprela službu bohyni Veste... A kto je tým šťastným otcom? “
„ Nalej radšej vína, “ odvádzal pozornosť Taskanius. „ V tejto horúčave mi úplne vyschlo v krku... ďakujem... ... .. Kde sme to prestali? Á, už viem. Ľudia čo bývajú v blízkosti Vestinho chrámu hovorili, že videli ohnivý záprah boha vojny a prisahali, že Mars niekoľkokrát Rheu Silviu navštívil. Tí dvaja chlapci sú jeho synmi. “
„ Ako je to možné? “ znova sa neovládol kráľ. „ Prepáč, dnes nie som vo svojej koži... Nechám ťa na chvíľu osamote. Zabudol som koniarom povedať, aby vyviedli kone na nádvorie. Chcem ti ich ukázať... “
Kráľ prešiel dlhou chodbou a zabočil doľava, kde vo veľkej sále stálo niekoľko bojovníkov. Amulius nechal svojej zlosti voľný priechod: „ Stráže! Stráže!.. . Vy dvaja, poďte sem! Okamžite sa prezlečiete a pôjdete do Lavinia. Vyhľadáte Rheu Silviu a zabijete ju. A aj tých jej pankhartov... Už dávno som to mal urobiť. Vlastnými rukami! Bol by pokoj raz a navždy... Tak sa už konečne hýbte! A nevracajte sa, pokým úlohu nesplníte. Zmiznite! “
Dvaja vojaci, ktorí síce nič nechápali, sa hneď rozbehli preč, lebo vedeli, že rozzúrený Amulius je nevyspytateľný. Kráľ za nimi chvíľu pozeral a upokojoval sa. Keď sa vrátil k Taskaniovi, červená farba mu z rozpálených líc zmizla úplne: „ Tak, všetko je v poriadku. Môžeme sa ďalej venovať obchodu. “
„ Súhlasím, “ prikývol Taskanius. „ Môžeme sa teda ísť pozrieť na kone. “
„ Na aké kone? “ zarazil sa kráľ. Jeho hosť pochopil a obrátil reč na úplne inú tému.

**********************************

„ Tak stúpaj, Rhea Silvia. Nemáme čas sa zdržiavať, “ popchýnal bývalú vestálku Lucius, jeden z tých vojakov, ktorých Amulius poslal zlikvidovať potenciálnych nástupcov. Rhea Silvia tušila nebezpečenstvo a inštinktívne si pritískala oboch malých chlapčekov na prsia: „ Kam nás to vediete? Prečo ideme povedľa Tiberu? “
„ Tadeto je to kratšie, “ nepresvedčivo oznámil druhý vojak. „ Tvoj otec Numitor chce vidieť oboch chlapcov. Čaká tamto za kopcom. “
„ Ale prečo neprišiel sám? “ zdráhala sa pokračovať v ceste Rhea Silvia. „ Nerozumiem tomu. Keď poslal vás, určite vedel kde som. “
Lucius strácal trpezlivosť, no všemožne sa to snažil zakryť: „ Dobre vieš, že je pre neho veľmi nebezpečné ukazovať sa v blízkosti Lavinia a Alby Longy. Amulius by ho mohol vysliediť... Len pokojne kráčaj. “
Keď prešli ešte asi 200 metrov, Lucius chytil za plece svojho druha: „ Počuj, tu by sme to mohli urobiť. Z tamtej strany nás nikto vidieť nemôže a za nami niet živej duše. “
„ Nuž, ja neviem, “ ostýchal sa druhý vojak. „ Keď myslíš... Ale...urob to radšej ty...ja sa budem pozerať, či nás niekto nevidí, dobre? “
„ Ako chceš, ty sraľo, “ skrivil ústa Lucius. „ Hej, Rhea Silvia. Postoj chvíľu. “
Dievčina sa otočila a podvedome stiahla obočie: „ Čo chceš? K tomu kopcu je ešte riadny kus cesty. “
„ Daj mi tých chlapcov, “ vztiahol ruky Lucius. „ Pomôžem ti. “
„ Nie, deti od seba nedám, “ odvrátila náruč Rhea Silvia. „ Ponesiem ich sama. Daj mi pokoj. “
„ No tak, nepočula si? “ zvýšil hlas Lucius. „ Daj ich sem...kým ti pekne vravím... Pusť! “
„ Čo to robíš, ty podliak? “ snažila sa spod Luciových rúk vyslobodiť Rhea Silvia. Ten však bol silnejší a obe dojčatá jej poľahky odobral: „ ... Au, poškriabala si ma ty suka... Tu máš...v mútnej vode Tiberu ťa nikto hľadať nebude... “
„ Zmizla pod vodou, “ ukazoval prstom druhý vojak na miesto, kde Silvia zmizla pod hladinou. „ Niet po nej ani stopy... Čo myslíš, utopila sa? “
„ Určite, “ prikývol Lucius. „ Tiber je rozvodnený a prudký. Vír stiahne aj neopatrného vola, nieto ešte takú krehotinku... A teraz skoncujeme s týmito krikľúňmi... “
„ Počkaj, Lucius, “ zdržal priateľovi ruku druhý vojak. „ Snáď by sme nemali... Sú to len nemluvňatá... Snívalo sa mi s bohyňou Minervou, hrozila mi prstom... “
„ Máš plné gate? “ oboril sa na neho Lucius. „ Ak nesplníme rozkaz, Amulius nám... “
„ Ale veď ja viem, “ prerušil ho druh. „ Mám lepší nápad. Dáme oboch chlapcov do košíka a pustíme ich na vodu. Tiber vykoná prácu za nás. Nikto nám nebude môcť vyčítať, že sme...no veď vieš. “
„ Hahá, teba je v stráži škoda, “ drsne sa zasmial Lucius. „ Daj sme ten košík. Silvia v ňom niesla posúchy... Tak... Dám do neho týchto tu...tak a plávajte... . Vidíš, ako sa pekne vzďaľujú od brehu. Na najbližších perejach sa utopia ako mačky... Poďme preč. Amulius bude mať radosť. “

**********************************

O niekoľko mesiacov pásol ovce na trávnatom svahu pod skalnou vyvýšeninou osamelý pastier. Volal sa Faustulus. Slnko bolo vysoko a pastier si s úľavou vychutnával chladný vetrík, ktorý vial od nie príliš vzdialeného koryta Tiberu. Zrazu ho medzi šedivými balvanmi upútal zvírený prach: „ Čo sa to tam deje?.. . Zase tá vlčica. Vídať ju často... Hej, Ulix! Zažeň ovce domov! Dobrý psíček... Tak bež, cestu poznáš... Pán sa ešte pozrie za tou vlčicou. Určite tu má niekde brloh... No tak sa ber. A nie, aby si jej skrížil cestu. Nebudem ti kožuch zošívať. Bež... A ja idem pozrieť hore. “
Faustulus opatrne vykročil hore kopcom a keď došiel ku skalám, ukryl sa za jednou z nich. Z vlčice nespúšťal oči: „ Kam to ide, tá beštia?.. . Zaliezla do výmoľa... Trochu sa posuniem... Aha, tam je nora. Čosi z nej vyťahuje. Asi mladé... Čože? Neverím vlastným očiam. Z brloha vytiahla dieťa. Živé dieťa... A teraz druhé. Dojčí ich. Namôjveru, ja snívam, alebo čo... A deti sa k vlčici túlia ako k matke. Chúdence, kto vie ako sa sem dostali... Počkám, kým stará odíde a deti vezmem so sebou. “
Keď Faustulus priniesol dvoch malých človiečikov domov, jeho žena nad nimi zalomila rukami: „ Chlapčekovia moji, akí sú vychudnutí. Nie je im zima? Podaj mi prikrývku. Zabalím ich... No, poď môj... Čo toto tu máš za medailónik?.. . Romulus... A druhý má napísané... Remus. To sú hádam ich mená, nie? “
„ A čo iné by to malo byť? “ nahol sa k okrúhlemu kúsku tepaného plieška Faustulus. „ Ukáž to sem... Áno, určite sa tak volajú. Je tu aj akýsi znak. Videla si už taký niekedy, Larentia? “
„ To nie, “ tuho rozmýšľala jeho žena. „ Vravíš, že si ich našiel v skalách pri Tibere?.. . To nebude len tak. Znamenia na medailónikoch vyzerajú ako...kráľovské... No nič, chlapcov si necháme. Máme 12 synov, takže ďalších dvoch vychováme úplne hravo. Aspoň ti pomôžu dohliadať na Amuliove stáda. “

**********************************

O dvadsať rokov neskôr sa v nízkom poraste na vŕšku Aventinus skrývalo niekoľko mladých mužov. Jeden z nich sa prihovoril k druhovi, čo ležal vedľa neho: „ Čo myslíš, Romulus? Prídu? “
„ O tom nepochybuj, Remus, “ odpovedal ramenatý mládenec a odtrhol si steblo trávy. „ Chodia sem pásť ovce každý deň. Prídu aj dnes. Nemusíš mať obavy. “
„ Už sa teším, “ nadhodil Remus. „ Tomu vysokému, čo má vlasy ako uhoľ, dnes poriadne namlátim. Minule sa vyhrážal, že keď ma ešte raz stretne, vykrúti mi krk, hehehe. Somár. “
„ Neboj sa, “ ubezpečoval Romulus. „ Dostanú, čo im patrí. Nebudú viac pásť na našich pasienkoch. Už si tí Numitorovi pastieri dovoľujú až príliš veľa... Pozor, už sa blížia. Prekvapíme ich, až keď budú úplne blízko. Vyfliaskajte ich poriadne po papuli. “
Romulus sa poobzeral po ostatných mládencoch a keď cudzí pastieri stádo prihnali, zavelil: „ Na nich, druhovia moji! Dajte im, čo si zaslúžia!.. . Na, tu máš... Ešte jednu... “
„ Tak, máme ich tu všetkých pekne pokope, “ zvolal vysoký pastier z Numitorovho húfu. „ Obkľúčte tých naničhodníkov. “
„ Romulus, čo sa to deje? “ zdúpnel Remus. „ Obkolesujú nás. Vychádzajú spoza stromov. Je ich akosi viac. “
„ Je to pasca, “ zlostne zavrčal Romulus. „ Naletel som ako malý chlapec. Boli poschovávaní za stromami, nevideli sme ich. Museli prísť skoro ráno. “
„ Tak čo, Romulus? “ zavolal na junáka dlháň. „ Vzdáš sa podobrotky, alebo ti máme pomôcť palicami. Poddaj sa. Nemáš šancu uniknúť. “
„ Čo urobíme, Romulus? “ pýtali sa zdesení Amuliovi pastieri. Romulus nemal na výber: „ Proti presile nič nezmôžeme. Vzdáme sa... Počuj, dlháň. Nebudeme klásť odpor, no musíš sa mi zaručiť, že mojim kamarátom nebude skrivený ani vlas na hlave. Ak ma oklameš, vystihnem chvíľu, keď budem mať dostatok času k tebe priskočiť a zlomím ti väzy. “
„ No, no, len sa toľko nenadrapuj, “ rozhodil rukami vodca Numitorových pastierov, no nechcel Romula zbytočne dráždiť, lebo svalnatý mladík v ňom nevdojak vzbudzoval rešpekt. „ Odvedieme vás k Numitorovi. On rozhodne, čo s vami bude ďalej... Zviažte im ruky! Vraciame sa! “

**********************************

„ Ako sa voláš, mládenec? “ prísne sa opýtal Numitor jedného z mladých mužov, ktorých pred neho priviedli. Mladík odpovedal bez strachu: „ Moje meno je Romulus. A toto je môj brat Remus. Sme pastiermi a nič zlé sme neurobili. “
„ To myslíš vážne? “ sršal Numitor. „ Tak podľa teba neznamená odohnať cudzie stádo a zbiť pastierov vôbec nič? “
„ Bránili sme Amuliove pastviská, “ pridal sa k bratovi Remus. „ Slúžime mu a je našou povinnosťou... “
„ Takže vy sa s tým ešte aj chválite, “ nahneval sa Numitor a pristúpil k Romulovi. „ Preniknete od Alby Longy na cudzie územie a tvárite sa, že všetko patrí tomu nenásytnému Amuliovi... Odkiaľ to máš? “
„ Ruky preč, “ vytrhol Romulus Numitorovi z ruky malý medailónik, ktorý mal na koženom remienku zavesený na krku. „ To je pamiatka na našu matku. “
„ Čo to hovoríš za nezmysly? “ zmraštil obočie Numitor. „ Veď na krku nosíš znak môjho rodu. Kto bola vaša matka? “
„ To nevieme, “ povedal Remus, ktorý si stal vedľa brata. „ Zomrela, keď sme boli veľmi malí. Vraj nás priniesla voda. Dojkou nám bola vlčica, čo nás zachránila. “
Numitor chvíľu mlčal, lebo od úžasu sa nezmohol na slovo. Srdce sa mu naplnilo radosťou a oboch mocných junákov objal: „ Vnukovia moji. Nemôžem tomu uveriť... Ja už viem, kto bola vaša matka... Kedysi som mal takých mocných synov ako vy a dcéru. Lenže môj brat Amulius, áno, ten, u ktorého slúžite, ich zákerne zavraždil, aby sa mohol stať kráľom Alby Longy namiesto mňa. Vašu matku zasvätil bohyni Veste, aby nikdy nepriviedla na svet potomkov. Lenže moja dcéra sa zapáčila bohovi vojny Martovi, s ktorým splodila vás dvoch. Máte teda nielen božskú krv, ale aj nárok na kráľovský trón, ktorý mi Amulius uchmatol. “
„ Amulius je lotor, “ obrátil sa Remus k svojmu bratovi. „ A my mu slúžime ako verní psi. Žlč vo mne vrie. “
„ Len pokoj, bratku, “ zdvihol dlaň Romulus. „ Spravodlivému trestu neujde... A kde je naša matka teraz? Povedz nám to Numitor. Žije ešte? “
„ Áno, ale je veľmi ďaleko, “ dojato si utrel slzu Numitor. „ Amuliovi sluhovia ju hodili do dravého prúdu Tiberu a vás zrejme takisto. Boh Tiberu však nedovolil, aby ste zahynuli. Zachránil aj vašu matku a vzal si ju za manželku. Nikdy vás nevidela... “
„ Amulius za to zaplatí, “ stisol päsť Romulus. „ Poď Remus. Zozbierame chlapov, ktorým už dávno ležia v žalúdku krivdy vládcu Alby Longy a potrestáme ho. Nebude viac beztrestne vládnuť nad statočnými ľuďmi. “
Numitor všetkých pastierov prepustil a vydal im zbrane.

**********************************

Keď Romulus a Remus dorazili do Alby Longy, sprevádzal ich početný húf nespokojných sedliakov a pastierov. Všetci mali zbrane a tak, keď ich Amulius uvidel, rozkázal svojim lukostrelcom do nich strieľať. Romulus teda so svojimi ľuďmi na kráľovský palác zaútočil a kráľa Amulia zabil. Po boji sa bratia dohadovali, čo podniknú ďalej. Remus mal starosti: „ Amulius je mŕtvy, takže na trón opäť nastúpi Numitor. Chceš zostať v Albe Longe? “
„ Ešte neviem, “ odpovedal Romulus. „ Ale sedieť len tak na zadku sa mi nechce. “
Remus si všimol, že niekoľko mužov, čo prišli s nimi, vynáša z kráľovského paláca vzácne koberce: „ Pozri, koľko chlapov za nami ide. Mali by sme ich však stadeto odviesť, aby nevyrabovali celé mesto. “
„ To hej, “ uvažoval Romulus. „ Možno by sme sa mali naozaj čím skôr pobrať. Odísť preč a postaviť si vlastné mesto. Nie ďaleko od Alby Longy a Lavinia, aby sme si mohli prísť na pomoc, keď bude treba. “
„ To je dobrý nápad, “ prisvedčil Remus. „ A vieš, kde je také miesto? “
„ Možno áno, “ odpovedal Romulus. „ Keď sme čakali na Aventine, pozorne som si prehliadol okolité vŕšky. Spomínaš si na vrch, pod ktorým sme bývali u Faustula? “
„ Pravdaže, “ prikývol Remus. „ Bývajú na ňom pastieri. Bol som u nich zo päťkrát. Z Palatina je pekný výhľad. “
„ O to práve ide, “ podčiarkol Romulus. „ Z jednej strany rieka, z troch strán strmé svahy a močiare. Vôkol úrodná zem. Čo viac si želať? Môžeme to skúsiť tam. “
„ Dobre, “ súhlasil Remus. „ Vyraziť môžeme hneď zajtra. “

**********************************

Na Palatínskom vŕšku povieval príjemný vetrík. Romulus si utrel spotené čelo a otočil sa k mužom, ktorí ho nasledovali: „ Sme na mieste, druhovia. Na tomto vrchu postavíme mesto, ktoré sa nám stane domovom. Je nás tu dosť, muži z Alby Longy a Lavinia. Vytiahneme pevné a vysoké múry, aby nás nezdolal nijaký nepriateľ... Doneste pluh a zapriahnite do neho kravu a býka! “
Muži priviedli dve statné zvieratá a zapriahli ich do dreveného pluhu. Romulus s Remom začali orať a po obvode palatínskeho návršia vyorali hlbokú brázdu, ktorú na niekoľkých miestach prerušili, aby označili budúce mestské brány.
K večeru bola práca hotová. Romulus si vystrel chrbát: „ Mesto je ohraničené, mali by sme ho nejako pomenovať. Navrhujem, aby sa volalo podľa mňa. “
„ A to už zas prečo? “ nepáčilo sa Removi. „ Podľa akého práva tak chceš? Nie si ani starší, ani mocnejší. Vyčkajme znamenie bohov z letu vtákov. “
„ Nedbám, “ privolil Romulus. „ Kto prvý uvidí znamenie, dá mestu svoje meno. “
Bratia čakali a onedlho sa dočkali. Remus radostne vykríkol: „ Pozrite, od Aventina sem letí 6 supov. Bohovia mi dali znamenie. Ja mám právo pomenovať naše nové sídlo. “
„ Len vyčkaj, “ prerušil svojho brata Romulus. „ Od Capitolského vŕšku sem letí 12 supov a to je viac ako 6. Bohovia teda uznali prvenstvo mne. “
„ To nie je pravda, “ rozčertil sa Remus. „ Sám si predsa hovoril, že ten kto prvý uvidí znamenie... “
„ Áno, “ pripustil Romulus, „ Lenže samotní bohovia rozhodli ináč. Sám to vidíš. “
„ Si klamár, Romulus, “ vmietol Remus výčitku bratovi do očí. Ten sa však rázne ohradil: „ No dovoľ? Ako sa to rozprávaš z bratom? “
„ Ako s obyčajným luhárom, “ vyskakoval Remus. „ A choď mi z cesty, lebo... “
„ Remus, “ zhrozil sa Romulus. „ Snáď by si na mňa nevztiahol zbraň. Sme predsa bratia. To nemôžeš... “
„ Môžem, “ zúril Remus. „ Svoje právo si vydobyjem...bráň sa...len jeden z nás môže byť pánom tohto mesta... “
„ Remus, zaprisahám ťa, “ prosil Romulus svojho brata odrážajúc údery. „ Nechcem ti ublížiť... Prestaň bojovať, nejako sa dohodneme... “
„ Šetri sily, braček, “ tvrdo dorážal mečom Remus. „ Tento zápas rozhodne... Na...ech...ech... áááá... “
„ Remus! “ zúfalo zvolal Romulus a podprel svojho ťažko zraneného brata. „ Odpusť mi, brat môj.. Nemohol som inak. Priveľmi si o môj život usiloval... Pomôžte mi! Prineste vodu! “
„ Nenamáhaj sa, Romulus, “ odovzdaným hlasom prehovoril Remus. „ Rana je hlboká... Muselo to tak byť. Niet tu miesta pre nás oboch. Som rád, že si zvíťazil ty. Je to tak lepšie...ach.. “
„ Braček! “ snažil sa prebudiť mŕtveho brata Romulus. „ Braček!.. . Odpusť mi. “

**********************************

„ Viem, čo mi chcete povedať, druhovia moji, “ prehlásil Romulus pred zhromaždením svojho ľudu. „ Do úmoru ste lámali kameň na mocné múry, rúbali ste stromy, aby sme mali pevné strechy, no chýbajú vám ženy, ktoré by vás privítali dobrou večerou, alebo pekným slovom. Už sme o tom hovorili a sľúbil som nápravu. Som predsa vaším kráľom... Rozoslal som poslov po okolitých obciach, aby vám dovolil vybrať si spomedzi ich dievčat manželky. Odpoveď by mala prísť každú chvíľu... “
„ Poslovia sa už vrátili, “ zahučal ktosi. „ Všade ich odmietli. Vraj sme len akási banda privandrovalcov... To by si k nám nemal dovoľovať nikto. Rím nesie tvoje meno. “
„ To je pravda, “ pritakal Romulus. „ Urobíme to teda inak. Mám plán. Všade rozhlásime, že na počesť boha Neptúna usporadúvame slávnostné hry. Isto sa tu zbehne množstvo národa z celého okolia. Budete mať dosť času, vybrať si krásne devy. Ak nepôjdu podobrotky, jednoducho ich unesiete. Rím je dostatočne pevný, aby odolal pomste ich otcov a bratov. “
„ To je reč, “ hulákali rozveselení chlapi. „ Mali sme to urobiť už dávno... Vedeli sme, že nám urobíš po vôli. Si jedným z nás. Zaslúžiš si byť kráľom... “
„ Dobre, dobre, “ voľkal si v dobrej nálade Romulus. „ Choďte sa radšej pripraviť. Pod Palatinom rozostavte stany a urobte bežeckú dráhu. A nezabudnite na ostatné disciplíny. Osobne sa zúčastním zápasníckeho turnaja. “
O mesiac boli hry v plnom prúde. Na slávnosť prišli väčšinou Sabíni s dcérami, manželkami a snúbenkami. Sabínski muži boli zaujatí zápasom Romula s akýmsi albským silákom. Romulus náročky odvádzal ich pozornosť: „ A teraz sa pozerajte, ako porazím tohto mocného, ale neskúseného mladého muža a Alby Longy... No tak poď, doteraz si sa držal dosť obstojne... “
„ Priveľmi si veríš, Romulus, “ zastrájal sa albský mládenec. „ Poznám tvoje slabiny... V rukách si silný, ale...nohy nemáš isté... “
„ Naozaj? “ fučal Romulus, ktorý jedným očkom poškuľoval po svojich chlapoch, čo sa nenútene zabávali so Sabínkami. „ Som zvedavý... čo urobíš teraz...uf... “
Romulus šikovným ťahom schytil súpera okolo pása a šmaril ho na zem. Sabíni, ktorí netušili, že Romulus tým dal svojim ľuďom znamenie, začali kráľa Rimanov povzbudzovať: „ Dobre, Romulus, len mu daj. Si víťazom. Určite sa tu nenájde taký, čo by ti vzdoroval... “
„ Sabíni! “ zaznel odrazu výstražný hlas. „ Kradnú nám ženy a dcéry. Rimania nás oklamali. Ratujte si rodiny. “
„ Romulus, ty podliak, “ pustilo sa niekoľko Sabínov päsťami do rímskeho kráľa. „ Zákerne si nás sem vylákal... Dostaneš, čo ti patrí. Zabijeme teba, aj všetkých tvojich naničhodníkov. “
„ Najprv by ste ma museli chytiť, “ posmešne zvolal Romulus a vyskočil na koňa, čo sa akoby náhodou popásal obďaleč. „ Chlapi, na kone! Zoberte ženy a cválajte s nimi za hradby. Tam sa k nám nedostanú. “
„ Ponáhľaj sa, Romulus, “ nabádali Rimania svojho kráľa. „ Sabíni sú takí rozzúrení, že keď im padneš do rúk, roztrhajú ťa na kusy. “
Romulus popchol koňa a tryskom letel pod ochranu svojho mesta.

**********************************

Sabíni boli únosom svojich žien a dcér veľmi rozhorčení a vyhlásili Rimanom vojnu. Dlho neprinášala rozhodujúci výsledok, až pokým sa Sabínom zradou nepodarilo preniknúť za mestské hradby. Rimania, spolu s kráľom Romulom si holé životy zachránili len útekom.
O niekoľko dní sa Rimania pokúšali svoje mesto dobyť naspäť. No keď sa pod múrmi Ríma rozpútala veľká bitka, Sabínky sa vrhli medzi bojujúce strany, aby zabránili krviprelievaniu. Za ten čas sa z nich totiž stali rímske manželky a svojim novým manželom porodili už aj deti a tak nechceli, aby im otcovia a bratia zabíjali mužov a naopak.
Vojna sa vzápätí skončila a Romulus pozval Sabínov, aby sa presťahovali do Ríma. Takto začalo malé mesto, stojace nad riekou Tiber, mohutnieť, aby rozkvitlo do budúcej slávy nositeľa kultúry a moci.
Pripravil Ing. Róbert Sinai, pneuservis ROTKIV.